Ako štvortýždňové novorodeniatko dali Jennifer Teegeovou do sirotinca. Jej matka bola Nemka, otec Nigérijčan, ani jeden si dieťa nechať nechcel. V siedmich rokoch ju adoptovali noví rodičia. Vždy sa ale zaujímala o svojich biologických rodičov a tiež o dedka s babičkou. Už ako dospelá žena listovala raz knihou v hamburskej knižnici, keď tu skoro omdlela. Na obálke knihy bola jej biologická matka a kniha niesla názov – Musím milovať svojho otca, že?
Kniha pojednávala o jej starom otcovi, ktorého nikdy nestretla. Bol to Amon Goethe, veliteľ koncentračného tábora Płaszów v Poľsku. Jeho prezývka bola Mäsiar a zodpovedala tomu, ako sa k väzňom správal. „Zabíjal ľudí po tuctoch. Čo je horšie, páčilo sa mu to,“ povedala Teegeová k tomu, čo sa v knihe dočítala.
Goethe sa podieľal na „vyčistení“ varšavského geta a zabil v ňom cca 2000 Židov. Ďalších najmenej 12 000 usmrtil v koncentračnom tábore Płaszów. Bol to úplný sadista. Cvičil svoje dva psy k trhaniu ľudí a samozrejme k tomu využíval Židov. Ak sa prechádzal po tábore na bielom koni s bielymi rukavicami na rukách a bielou šatkou okolo krku, znamenalo to jediné – bude sa brutálne vraždiť. Jeho poľský sudca ho neskôr označil ako „ľudské prevtelenie Satana“. Jeho postava bola dokonca stvárnená vo filme Stevena Spielberga Schindlerov zoznam. Bol to onen veliteľ tábora, ktorý strieľal každé ráno pre zábavu väzňov puškou zo svojho balkóna.
Teegeová študovala túto príšernú postavu dejín a snažila sa nájsť vysvetlenie pre jeho beštiálne správanie. Nejakú dobu sa domnievala, že za jeho sadizmom mohla byť nejaká traumatická príhoda z detstva. Ale podľa všetkého bol Goethe úplne duševne v poriadku. Jeho posledný čin pred tým, než bol v roku 1946 obesený, bolo Heil Hitler a zdvíhanie pravice k nacistickému pozdravu.
Babička Teegeová pracovala v Goetheho rezidencii ako slúžka. Stala sa Goethova milenkou, hoci si ju nikdy nevzal. Tešila sa však istým privilégiám, podľa ostatných slúžok trávila väčšinu času počúvaním hudby s uhorkovú maskou na tvári.
Teegeová o svojom pátraní po predkoch napísala knihu s príznačným názvom Môj dedo by ma zastrelil. V rámci svojho pátrania sa stretla s jedným zachráneným Židom z Płaszów. „Povedal mi, že môj dedo bola pre neho tá najhoršia nočná mora, akú ako dieťa mohol zažiť. Dlho si vraj nebol istý, či na schôdzku so mnou má prísť. Ale keď sme sa spolu rozprávali, nakoniec mi povedal, že som jeho darček k narodeninám. Vysvetlil to tak, že teraz vidí, že sa história už nikdy nebude opakovať.“
