Žila som vo falošných ilúziách

Človek nemôže mať v živote všetko. Skvelé manželstvo, vydarené deti, vynikajúce zamestnanie, bezchybné zdravie, bankový účet v pluse… Nepoznám nikoho, kto by nemal nejaké problémy. Aj ja som iba človek. Keď som sa po dvanástich rokoch rozviedla, svet sa mi rozpadol na atómy. S mužom, ktorý si neliečil len nervy na psychiatrii s diagnózou recidivujúcej depresie ale aj alkoholizmus, som vydržala až pridlho. Vyhovárala som sa, že tak robím len preto, lebo som nechcela brať deťom otca. Po svojich skúsenostiach viem, že ak niekto zostáva v manželstve len „kvôli deťom“, žije vo falošných ilúziách, ktoré sa snaží vnútiť svojmu okoliu i sebe samému. Bojí sa samoty, toho, že to jednoducho v osihotení nezvládne, že neprekoná množstvo prekážok, ktoré na nás kladie všedná každodennosť. Ak je žena na to sama, zdá sa, že problémy majú dvojnásobný objem.

No ani nie rok trvalo naše opätovné zblíženie, keď Igor skonal na náhlu mozgovú príhodu. Moji synovia, vtedy desať a jedenásťroční si však na neho spomenú aj po rokoch. Zostal v ich srdiečkach zapísaný azda naveky. Hral sa s nimi, učil ich karate, dlhé hodiny spolu prežívali v toľkej chlapskej súdržnosti, že som mala čo robiť, aby som na nich nežiarlila. Bol to úžasný rok. Odrazu som mala pocit, že osud mi spláca svoju podlžnosť. Tá nečakaná rana nás zasiahla na najcitlivejšom mieste. Prestala som veriť v život, v spravodlivosť. V osud. Trvalo mi pár dlhých mesiacov, kým som bola schopná vnímať lúče slnka, radosť z toho, že na balkóne mi vykvitli muškáty, že z rádia hrá lahodná hudba, ktorá ma povznáša.
Uvedomila som si, že musím ísť ďalej. Sama. Vlastne sama som nikdy nebola. Moji synovia vždy stáli pri mne, i keď sme už netvorili šťastný štvorlístok. Ten som nosila vylisovaný v bočnej priehradke svojej peňaženky. Daroval mi ho kedysi môj manžel. Môj exmanžel. A teraz som naň hľadela, na jeho zožltnuté lupene a pomyslela si, že aj môj bôľ a nevôľa voči Petrovi zoschli.

Stretli sme sa. Náhodou. Neverím v náhody, ak mám byť úprimná. Dovtedy som ho nevidela celé roky, a teraz, keď som znovu začala vdychovať život, objavil sa tak nečakane, ako nečakane odišiel zo života človek, na ktorého celý život žiarlil.

„Teraz, keď je Igor mŕtvy… prepáč, keď nežije… možno je to nejaké znamenie… Nie, ja viem, že ty nie si veriaca, ale… Čo ak to znamená, že by sme mohli začať znovu? Ja viem, nemáš dôvod veriť mi. Celé roky som sa nestaral o chlapcov, všetko bolo len na tebe… Aj tvoje zdravie si to odnieslo… Ale teraz som tu… sme tu my dvaja… a uvidíš, všetko sa na dobré obráti!“

Uverila som. Chcela som znovu veriť. Naši synovia sa chvíľu tešili, že majú pri sebe svojho otca. Trvalo to však iba chvíľu. Môj manžel sa nikdy nezmenil. Len čo sa k nám nasťahoval, znovu začalo to isté peklo. Nielenže sa mi priťažilo, že moja cukrovka sa zhoršila, ale pridali sa k nej ďalšie diagnózy. Muž, hoci už nie môj vlastný, nás využíval. Najprv sa vyhováral, že momentálne nemá z čoho platiť nielen na deti, ale aj na domácnosť, lebo prišiel práve o prácu. Vždy sa našla nejaká výhovorka, dôvod, pre ktorý menil zamestnanie, až mi napadlo, že žiadne nemá. Bral len podporu a tá mu stačila na pokrytie jeho výdavkov na cigarety a alkohol. Keď som ho počula, ako si vo vani vyspevuje, ako míňa vodu a elektriku, ktorú ja platím, vošla do mňa zlosť. „Odíď z nášho bytu! Už rok sa priživuješ! Na deti nič nedávaš! Na domácnosť neprispievaš! Myslela som, že si si niečo uvedomil. Chcela som ti pomôcť, chcela som, aby sme všetci štyria dostali novú šancu, ale ty myslíš iba na seba!“

Nedokázala som už bojovať so svojimi pocitmi, ktoré ma ubíjali. Môj bývalý muž sa zbalil s vyhrážkou, že ešte prídem za ním kolenačky, keď mi bude najhoršie, že s mojou diag¬nózou si sama neporadím, že ak mi v nemocnici potvrdia, že nádor na prsníku je zhubný a oni mi ho vezmú, bude zo mňa kalika, o ktorú už žiadny muž nezavadí.
Preplakala som niekoľko nocí. Nebolelo ma len sklamanie z toho, že som znovu naletela, že som podľahla planým ilúziám, ale pre to, že mal pravdu. O prsník som prišla. Amputácia mi však zachránila život a ja som prekonala ďalší rok chemoterapií a strachu, čo bude ďalej, či nenastane recidíva. No stalo sa čosi neskutočné. Zamilovala som sa. Do muža, ktorý bol nielen príťažlivý a veľmi dobre zabezpečený, ale do človeka, ktorý mal srdce veľké ako autobus. Staral sa o mňa, pomáhal mi nielen finančne, ale aj synom, ktorí končili základnú školskú dochádzku a pripravovali sa na pohovory na stredných školách. Ďakovala som osudu, že sa znovu na mňa usmial, že nado mnou rozprestrel svoje ochranné krídla a celkom som podľahla presvedčeniu, že som, napriek svojim ťažkým diagnózam, ešte pre niekoho príťažlivá a pre život nepostrádateľná.
Moje zamilovanie a eufória trvala takmer dva roky. Kým… kým som ho neuvidela v meste s cudzou ženou v dôvernom objatí. Takmer som skolabovala, keď som zistila, že vôbec nie je cudzia, ale jeho vlastná. Tým, že býval mimo Bratislavy a ku nám iba dochádzal na víkendy, nemala som ako na to prísť.

„Prečo si to robil? Prečo si ma klamal?“ búšila som mu do hrude, ale on sa len zodvihol z kresla a povedal, že celý život nesie v sebe pocit, že musí pomáhať tým, ktorí to potrebujú, ktorí sú nejako poškodení. A keď ma videl v nemocnici, pomyslel si, že cezo mňa odčiní krivdu, ktorú kedysi spôsobil istej rodine, ktorej zrazil autom jedného člena. Niekoľko mesiacov si aj odsedel vo väzení, pretože havária bola spôsobená jeho vinou. A ja som mu vraj matku toho nebohého chlapca veľmi pripomínala.
Bolelo to. Celý človek ma bolel. Duša mi šla prasknúť.
„Mamina, veď máš nás! Nemôžeš mať všetko,“ povedal mi starší syn, keď som sa sťažovala na neprajnosť osudu.
V tom okamihu som pocítila nesmiernu úľavu. Pozrela som sa na dospievajúceho syna a povedala s ľahkosťou, akú som už roky nepocítila: „Petrík, ale veď ja mám všetko! Mám vás!“ A myslela som to tak vážne, ako sa to len vážne dá povedať. Vzduch v byte odrazu zredol, slniečko za jeho oknami sa mi predralo až do duše a vo mne priam trilkoval život.
Moje trápenie sa skončilo.

/ko-čit/