Pyšný na svoj pôvod
Nathan, ako sa nechá prezívať, začína svoje rozprávanie svojou typickou pohodou a uvoľnenosťou.
„Moji rodičia prišli do Izraela z Maroka, no v tej dobe si nemohli so sebou nič priviezť, a tak museli ako mladí „prišelci“ začať od nuly. V Izraeli sa otec zamestnal ako taxikár, postupom času sa mu podarilo otvoriť si reštauráciu, potom ďalšiu, no taxikárčiny sa nevzdal. Otca som nevidel často, ale keď som ho chcel vidieť, tak som išiel za ním do reštaurácie. Spomínam si, že u nás doma vždy vládla dobrá nálada, veď bodaj by nie, keď nás bolo sedem súrodencov a každý deň sa u nás zastavovali známi na návštevu. Ten pocit plného domu a atmosféry bol neskutočne fajn. Nemali sme peňazí nazvyš, ale moja mama vždy dokázala nájsť spôsob, aby sme mali doma aj napriek tomu pohodu“, uzatvára Nathan časť svojho rozprávania so zanietením v hlase.
Spomínaš si na svoju prvú prácu alebo prvé dojmy zo sveta pracujúcich?
„K práci som si privoňal približne v trinástich rokoch u otca v reštaurácií. Ale možno som bol niekedy viac na záťaž na ako na osoh, no bol som očarení novými ľuďmi a dojmami, ktoré som si každý deň so sebou odnášal domov. Po čase otec ukončil toto podnikanie, lenže keď si raz privoniate k tejto práci, tak vám zachutí, a tak sme onedlho opäť mali v rodine reštauráciu – prvé El Gaucho, otváral ju brat a ja som sa stal jeho zamestnancom. Izrael ma postupne omrzel, v lete je totiž táto krajina okupovaná turistami, no v zime tu vládne kľud a pokoj, nuž a to mi v osemnástich pripadalo nudné.“
It´s time to move somewhere else
„Každú zimu som utekal do iného mesta, hľadal nové možnosti, skúsil som hľadať vo Francúzsku, Nemecku aj v Amerike, ale stále som sa vracal späť do Izraela zarobiť si dáke peniaze, aby som ich mohol míňať niekde inde. Po troch rokoch, strávených v rôznych častiach sveta, som sa vrátil do Izraela práve v čase, keď rodina otvárala obchod s potravinami, čo z môjho pohľadu bolo neskutočne ubíjajúce, a tak som radšej sedel doma a čítal celé dni noviny. Až kým mi brat Dani nezavolal a nespýtal sa ma, čo podnikám. Presne si pamätám, ako mi povedal, že má pre mňa dobrú prácu, hneď som sa ho opýtal, kde to je. Ponúkol mi miesto v Prahe a ja, nevediac čo budem vlastne robiť, som po tejto práci skočil. Po príchode do prahy 6.1.1991 – ten dátum si presne pamätám, som začal pracovať v obchode s oblečením. Mal som 22 rokov.“
Kenvelo si mal namiesto vysokej školy?
„Kenvelo ešte v tom čase nebolo Kenvelom, boli to len dva neznačkové obchody s oblečením, jeden v Plzni a druhý v Prahe na Příkope. V Prahe som pracoval rok a pol, až kým sme sa nedozvedeli, že sa Československo chystá rozdeliť na dva samostatné štáty, a ja som dostal od brata ponuku spravovať už slovenské Kenvelo. V Bratislave som strávil šesť a pol roka, za ten čas sa nám podarilo otvoriť 35 obchodov po celom Slovensku. V tom časom som už cítil, že toto je asi môj najvyšší osobný úspech, aký som mohol v tejto brandži dosiahnuť, a tak som sám cítil, že prišiel ten pravý čas na zmenu. Ďalších sedem rokov som pracoval v Prahe v Kenvele, až kým sa Dani pred dvoma rokmi nerozhodol predať Kenvelo, poznáte to, v tom najlepšom treba prestať.“
Zmena je môj životný štýl
„Po čase strávenom v Kenvele som chcel skúsiť niečo nové, niečo iné, už som mal dosť maloobchodu a kancelárskej práce, chcel som sa vrátiť späť k tomu, čo ma od malička bavilo a napĺňalo. Mám rád ľudí a dobré jedlo. Čas, ktorý som strávil v Kenvele, bol pre mňa osobným útlmom, pretože ja som vo svojom živle pri priamom kontakte s ľuďmi.
Vrátil som sa na Slovensko, z ktorého som mal dobrý pocit a v rukách som mal nápad na jeho oživenie. V Prahe už mám reštauráciu El Gaucho, ale na Slovensku som chcel otvoriť El Gaucho aj s koktailbarom, ktorý v Prahe chýba.“
Prečo si vybral pre svoj biznis Slovensko?
„Slovákov mám rád, stoja nohami na zemi a sú otvorenejší voči novým kultúram ako Česi a nechýba im chuť zabávať sa. Nechcem povedať, že nemám rád Prahu, ale zmena je život, zmena je korením môjho života. Manželku som si tiež našiel na Slovensku, tak ako vidíš, Slovensko mi je veľmi blízke.“
Ktorým smerom sa vydáš, keď ťa omrzí Bratislava?
„Keď ma omrzí Bratislava, tak pôjdem na rok späť do Prahy, a potom sa znova vrátim na Slovensko.“
V prípade, že zatúžiš po radikálnejšej zmene?
„Radikálna zmena prostredia nehrozí, mám rád starý kontinent a jeho štyri ročné obdobia, okrem toho to mám len na skok na hory, kde si môžem užiť môj obľúbený šport, ktorým je snowboarding. Ak by k tomu predsa len malo dojsť, asi by som sa chcel sťahovať naspäť k mojim koreňom, ktoré sú v Izraeli.“
Nemal si niekedy pocit, že ti chýba vysoká škola na to, čo robíš?
„Myslím, že v niektorých situáciách som pociťoval, že mi chýba vysoká škola a musel som sa pýtať ľudí okolo seba „čo a ako“. Ak somnie som si istý, radšej sa opýtam, ináč sa mi doteraz darilo s „learning by doing“. Univerzita mi pri práci v Kenvele chýbala, ale moja manželka má skončenú vysokú školu.“
Mierne sa pousmejem a znova si pripomeniem klišé, za každým úspešným mužom sa skrýva inteligentná žena.
Budeš trvať na tom, aby si tvoje deti dokončili vysokú školu alebo to ponecháš na ich úsudku? /Nathan má dve deti, 6 ročného a 3 a pol ročného syna, pozn. redakcie/
„Rozhodne to nechám na nich, do ničoho ich nebudem nútiť. Chcem im dať základ preto, aby sa z nich stali normálni ľudia, snažím sa im dávať pociťovať lásku, ktorej nikdy nie je dosť a naučiť ich čo možno najviac rečí. Už teraz hovoria plynule troma jazykmi, anglicky, hebrejsky a česky či slovensky. Jazyky otvárajú dvere do sveta, aspoň také sú moje skúsenosti, ktoré som nazbieral počas môjho cestovateľského obdobia, keď som sa celý čas stretával a komunikoval s rôznymi ľuďmi.“
Ak by si mal šancu zmeniť niečo vo svojej minulosti, čo by to bolo?
„Hm, možno áno, ale teraz si nespomínam, som spokojný s životom, ktorý som viedol predtým, ak by sa aj niečo našlo, tak by to boli určite len maličkosti.“
Znamená to, že si vo svojom živote neurobil žiadne veľké chyby?
„Kdeže, veľké chyby boli, ale aj s tým som spokojný. Niekto mi raz povedal, vraj je dobré robiť chyby a podotkol, že múdry človek nerobí tie isté chyby dvakrát. Všetko je o skúsenostiach, človek sa najlepšie učí na vlastných chybách a nad rozliatym mliekom sa nemá plakať.“
Ani čas strávený v Kenvele ťa nemrzí?
„Nie, naopak, aj keď to nebolo to pravé pre mňa, pozbieral som v tejto brandži nespočetne veľa skúseností, popri bratovi som sa toho naučil veľmi veľa.“
Čo je tvojou top prioritou v živote?
„Moja rodina, zdravie detí, ich šťastie a naše spoločné šťastie.“
Bol si nervózny pred otvorením reštaurácie?
„Ken-ve-lo, vieš čo to znamená? Ken – áno, ve – a, lo znamená nie. Áno a Nie. Takže Ken-ve-lo. Prvé El Gaucho sme mali v Izraeli a postupne sme sa rozširovali do ostatných krajín. Všade sa tento druh reštaurácie tešil úspechu. Pred otvorením v Bratislave som bol trošku nervózny, ale ja som to cítil, že to bude dobré. Aby som si bol istý, že všetko bude, ako má byť, spravil som El Gauchu veľkú reklamnú kampaň. Okrem toho, „quality products“ sú „name of the game“, a to sa snažím v každej situácií zaistiť, tak ako príjemný personál.“
Pri minulej návšteve som si všimla, že sa netváriš len ako šéf a majiteľ reštaurácie.
„Chcem byť súčasťou každej časti, čo patrí k reštaurácií, od kuchára cez čašníka až po barmana. Baví ma to.“
Čo hovoríš na ostatné reštaurácie v Bratislave?
„Musím uznať, že v Bratislave sú ozaj dobré reštaurácie, jedol som tu tú najlepšiu hus, kapustu a lokše, wow! Nerád chodím do snobských reštaurácií, kde musím sedieť celú dobu, ako by som prehltol pravítko a kde je prestretých desať rôznych vidličiek, každá určená na iné jedlo. Som rád, keď sa pri papaní môžem uvoľniť, nasávať atmosféru, ktorou podnik dýcha, chcem sa cítiť uvoľnene. Nikdy som nerozmýšľal nad otvorením snobskej reštaurácie v Bratislave, chcem, aby sa u mňa ľudia cítili príjemne, uvoľnene a aby sa nebáli vojsť.“
Náš rozhovor sa pomaly rozplýva do nenútenej diskusie o reštauráciách a obľúbených jedlách prísediacich kolegov, keď jeden skonštatuje, že najradšej je „na stojaka“ parížsky šalát a Nathan sa s plamienkami v očiach začne spomínať na nonstop otvorené potraviny Hviezda, kde rád chodil v noci na čerstvo upečenú, ešte teplú pletenku s treskou, ktorú zjedol priamo na ulici.
Ako by si povzbudil mladých ľudí, aby nevzdali svoje sny?
„Rob to, čo ťa baví, a pokús sa byť vďaka tomu úspešný. Ak robíš prácu, ktorá ťa nenapĺňa, tak to nemá perspektívu a aj tak ju po čase zmeníš.“
Interview sme zakončili v jednom z najznámejších fastfoodov poriadnou dávkou jedla a prísľubom, že nabudúce spolu pôjdeme na parížsky šalát alebo tresku. Už len nájsť predajňu, kde dostaneme ešte teplé pletenky …
