Zločin zradeného dieťaťa

Vyšetrovateľ Michaelu pozorne počúva a uprene jej hľadí do tváre.
„Zdalo sa mi vtedy, že som zrodená pod šťastnou hviezdou,“ pokračuje Michaela. „Mala som osemnásť. V tom čase začalo dochádzať medzi rodičmi k hádkam. Dobre si pamätám tie scény, keď mama začala otcovi „nezmyselne“ vyčítať milenky a prepité peniaze. Chápala som to ako blud jej fantázie a nemohla uveriť, že by na tom mohlo byť čosi pravdy. Akoby ustavične chcela nabúrať, čo bolo v našej rodine dobré.“ Michaela si zakryje tvár dlaňami.

„Nebolo to tak. Otec si jedného dňa priviedol tú svoju k nám domov a počas otrasnej scény spakovali z bytu všetko, čo sa dalo. Matka sa na to bezmocne prizerala a chodila za nimi ako tieň. Oblápala rukami predmety v našom byte, snáď ich chcela zachrániť, možno sa s nimi len poslednýkrát lúčila, a strašne pri tom plakala. Viete, bola som otrasená, vedela som už, že matku podviedol, ale hlavne som to vnímala ako zločin spáchaný na mne. Prečo mi dali vždy pocit, že sme „normálna“ rodina?“ Michaela sa rozplače. „Keby ma boli na to aspoň pripravili!“
„Za aký čas po tejto scéne sa rodičia rozviedli?“
„Nerozviedli sa. On sa odsťahoval a matke ostali holé múry. Bezhranične ho milovala. Všetky scény, ktoré mu robila, smerovali k tomu, aby ho doma udržala. Mala som pocit, že ho práve tým stále viac odpudzuje. Moji rodičia, ktorí sa dlho správali ako čerstvo zamilovaní, boli teraz na seba ako vlci. Napokon mu chcela dať všetko, ak jej sľúbi, že sa už nebude hnevať a vráti sa. Bola tak zúfalo bezmocná…“

Vyšetrovateľ si na ďalší deň výsluchu už pri vchode do miestnosti zapálil cigaretu. Zahalil ho štipľavý dym, cez ktorý matne rozoznal rysy Michaelinej zúboženej tváre.
„Tak sa do toho pusťme,“ začal, „povedzte, aký bol váš vzťah s Pavlom? Vedel o vašich problémoch doma?“
„Áno, vedel, ale nerozumel im. Totiž, nedokázal pochopiť, čo cítim. Bol z rozvrátenej rodiny, jeho rodičia sa rozviedli, Keď mal 3 mesiace. Prišlo mu celkom normálne, že naši majú problémy. Skôr mu to bolo jedno. A potom…“ zastala v rozprávaní a odmlčala sa.
  „Čo potom?“
„Mali sme vtedy už iný problém. Bola som v tom,“ dodá bolestne. „V štvrtom mesiaci a on sa nechcel ženiť.“
„Ako reagoval, keď ste mu to povedali?“ nabádal ju vyšetrovateľ.
„Vtedy som sa už netešila z nášho vzťahu, mala som starosti doma. Všetkých chlapov som brala ako pokrytcov. Bolo mi to jedno. Aj on bol taký…“
„Čo vám povedal?“
Na chvíľu utíchla a poprosila o cigaretu.
„Že je to moja vec a on s tým nechce mať nič spoločné.“
„Boli ste z toho otrasená?“
„Nie, bolo mi to jedno. Všetko mi už bolo jedno. Ako ruleta. Roztočíte a idete. Nevie sa, kedy zastane, ale už je spustená. Všetkých som nenávidela, aj jeho.“
„Čo nasledovalo? Ako sa odvíjal váš ďalší život?“
„Nijako. Nechala som školu. Krátko pred maturitou. Chceli mi pomôcť, totiž, moja triedna. Ale… Nestála som o to. Ako hovorím, bolo mi to jedno.“
„Kto ešte vedel, že ste tehotná? Vedela to vaša matka?“
„Nie, nemala ani potuchy. Asi dva mesiace po tej scéne, keď otec odišiel, vzali ju na psychiatriu. Bola úplne mimo, správala sa ako nepríčetná, nevedela sa z toho spamätať. Ja som domov chodila stále menej. Mama začala piť, pokúšala sa zabiť. Neviem, čo sa medzi rodičmi stalo. Dodnes nechápem…“ Michaela napriek únave chcela pokračovať.

„Ostala som bývať doma, bola som neuveriteľne sama. Len postupne som si to začala uvedomovať. Akoby som sa pomaly prebúdzala zo šokujúceho sna. Uvedomila som si, že ho mám vlastne rada. Samu ma to prekvapilo.
Nasťahoval sa. Ten posledný mesiac pred pôrodom som zažila pocit, ktorý som predtým nemala. Bola to radosť, že je niekto pri mne a niekedy som sa tešila aj na to dieťa. Áno, myslím, že chvíľu som bola pripravená mať novú rodinu a zdalo sa mi, že začínam s novým životom. Žili sme zo zvyšku matkiných úspor. Pavol si niekedy našiel brigádu…“
Zrazu sa Michaela roztrasie na celom tele. Vyšetrovateľ k nej podíde a otcovsky jej stisne ruku. „Je to v poriadku,“ utešuje ju a posunie výsluch ďalej.
„Čo sa stalo v osudný deň medzi vami?“
„Moja dcéra mala vtedy dva mesiace. Neviem, či som sa o ňu dobre starala. Prežívala som po pôrode strašné depresie. Malá stále plakávala a niekedy som ju nevedela vôbec utíšiť. Nezvládala som to. Pavol chodil stále menej domov a dieťa mu bolo ukradnuté. Opäť sa rozplynuli moje ilúzie o „normálnej“ rodine. Môj otec možno ani nevedel, že mám dieťa. Matka sa mala psychicky o niečo lepšie, ale jej som to proste nemohla povedať. Bola som so svojím osudom úplne sama.
V ten večer prišiel Pavol domov a začal na mňa vrieskať: Si nemožná žena, neschopná postarať sa o vlastné decko, úplná nula. Myslíš si, že to mám ďalej trpieť? To škriekanie a tvoje depresie?
Strhla sa medzi nami scéna. Niekoľkokrát ma udrel, rozbíjal taniere, bol ako posadnutý.
Nezvládla som to. Spomenula som si na všetko zlé, nebolo sa čoho chytiť, žiadna nádej, žiadny záchytný bod. Nechcelo sa mi žiť. A vtom som si uvedomila, že nechcem ani dieťa, že je to úbohé stvorenie, ktorému nebudem schopná nikdy vysvetliť, ako to celé bolo. Nepochopí, tak, ako som nepochopila doteraz ani ja. Žeby radšej nemalo žiť, ak ho čaká len táto smutná pravda.“
Michaela sa zajakáva. Príde jej zle a uteká k umývadlu. Zvracia. Keď sa pozbiera, vyšetrovateľ jej ponúkne čaj. Ona to chce mať už za sebou.
„Neviem, čo to do mňa vošlo. Dieťa sa znovu rozplakalo, asi to všetko cítilo. Ten náš krik a detský nárek do toho… Podišla som k postieľke, pritisla vankúš na jej tváričku a zaprela sa doň celou silou. Pavol stál otočený chrbtom a kričal si svoje. Po chvíli však spozornel, že dieťa už neplače. Keď sa otočil, bola už mŕtva.“
Michaela sedí schúlená na stoličke a plače do zopätých rúk. Po dlhom čase ju ktosi láskavo pohladí po vlasoch. Previnilé, zradené dieťa, pomyslí si vyšetrovateľ dojato.
V jej očiach možno čítať samé otázniky…