„Dobrý deň, slečna!“ pozdravil ten elegantný mládenec a ukázal krásne biele zuby. „Nehneváte sa, že som vás oslovil takto na ulici?“
Bola trochu prekvapená, no nechcela to dávať priveľmi najavo. „Nezdá sa vám, že si naše zoznámenie veľmi zjednodušujete? V každom prípade sa to nepatrí!“ prijala hru na flirt Ľuba Lasková.
Mlčal, pozeral sa takmer oddane, teda prosiacimi psími očami, a čakal.
„To nie je také jednoduché, pane! Jednak ste sa zabudli predstaviť, takže neviem, ako vás osloviť, a potom – dostali ste ma do nepríjemnej situácie. Keď dvorenie prijmem, budem vo vašich očiach ľahké dievča, keď odmietnem, budem nafúkaná koza!“
„Vám na tom záleží, ako budete vyzerať v mojich očiach?“
„Možno.“
„Jestvuje predsa aj tretia možnosť!“
„Naozaj?“
„Volám sa Filip. Filip Viršík a pôjdem teraz sem za roh do vinárne Biela ruža. Na dva deci. Predstavte si tú náhodu, keby sme sa tam o malú chvíľu stretli!“
A bez toho, aby ďalej čakal, obrátil sa a vykročil. Ľuba sa musela v duchu usmiať. A tiež zatlieskať. Ten sympaťák vlastne vyriešil nejestvujúci problém takmer veľkolepo…
Bola trochu prekvapená, no nechcela to dávať priveľmi najavo. „Nezdá sa vám, že si naše zoznámenie veľmi zjednodušujete? V každom prípade sa to nepatrí!“ prijala hru na flirt Ľuba Lasková.
Mlčal, pozeral sa takmer oddane, teda prosiacimi psími očami, a čakal.
„To nie je také jednoduché, pane! Jednak ste sa zabudli predstaviť, takže neviem, ako vás osloviť, a potom – dostali ste ma do nepríjemnej situácie. Keď dvorenie prijmem, budem vo vašich očiach ľahké dievča, keď odmietnem, budem nafúkaná koza!“
„Vám na tom záleží, ako budete vyzerať v mojich očiach?“
„Možno.“
„Jestvuje predsa aj tretia možnosť!“
„Naozaj?“
„Volám sa Filip. Filip Viršík a pôjdem teraz sem za roh do vinárne Biela ruža. Na dva deci. Predstavte si tú náhodu, keby sme sa tam o malú chvíľu stretli!“
A bez toho, aby ďalej čakal, obrátil sa a vykročil. Ľuba sa musela v duchu usmiať. A tiež zatlieskať. Ten sympaťák vlastne vyriešil nejestvujúci problém takmer veľkolepo…
o o o
„Slečna, pozývam vás na pohárik!“ volal Filip od barového pultu, akonáhle sa Ľuba zjavila vo dverách. „Mám dojem, že sme sa už niekde videli!“
„Zdá sa, že ste skúsený lovec ženských sŕdc,“ zalichotila mu, len čo si sadla.
„Sú objekty, ktoré stoja prakticky za akúkoľvek námahu,“ zložil naopak poklonu on jej. Zabudol však objednať niečo na pitie.
„Mám chuť na koňak,“ pripomenula mu.
Začervenal sa a hneď zakričal na barmana. „Jeden francúzsky koňak, šéfe!“
Chvíľu mlčky popíjali. Akoby zbierali sily do ďalšieho kola…
„Dievča, čo ty si vlastne zač. Len tak pre nič za nič si vykračuješ po ulici a pletieš chlapom hlavy?!“
„Chlapom nie, maximálne tebe!“ pripustila takmer hanblivo.
Usmial sa. Nadobudol presvedčenie, že bariéra je definitívne prelomená. Aj tykanie, na ktoré prešiel, mu prichodilo prirodzené. „Som fotograf a na ženskú s ohromnou postavou mám nos! Nemohol som si ťa nevšimnúť.“
„Amatér alebo profík?“
„Je to moje zamestnanie. Robím aj pre zahraničie.“
„Naozaj?“ prejavila Ľuba záujem, ten ju však čoskoro zamrzel.
„Keby ťa to zaujímalo, zarobiť si tvrdú menu, môžeme to skúsiť.“
„Myslíš ako fotomodelka?“
„Presne tak.“
Po krátkom premýšľaní váhavo súhlasila.
Zabávali sa výborne. Takmer až do polnoci.
„Nechceš sa ísť pozrieť do môjho ateliéru? Nie je to ďaleko,“ navrhol jej.
„Už je neskoro.“
„O nič predsa nejde.“
„Ale ideme sa len pozrieť,“ upozornila pre istotu.
„Jasné. Predsa sme sa dohodli, že budeme kamaráti. A tiež obchodní partneri. A to, pravdaže, platí.“
„Zdá sa, že ste skúsený lovec ženských sŕdc,“ zalichotila mu, len čo si sadla.
„Sú objekty, ktoré stoja prakticky za akúkoľvek námahu,“ zložil naopak poklonu on jej. Zabudol však objednať niečo na pitie.
„Mám chuť na koňak,“ pripomenula mu.
Začervenal sa a hneď zakričal na barmana. „Jeden francúzsky koňak, šéfe!“
Chvíľu mlčky popíjali. Akoby zbierali sily do ďalšieho kola…
„Dievča, čo ty si vlastne zač. Len tak pre nič za nič si vykračuješ po ulici a pletieš chlapom hlavy?!“
„Chlapom nie, maximálne tebe!“ pripustila takmer hanblivo.
Usmial sa. Nadobudol presvedčenie, že bariéra je definitívne prelomená. Aj tykanie, na ktoré prešiel, mu prichodilo prirodzené. „Som fotograf a na ženskú s ohromnou postavou mám nos! Nemohol som si ťa nevšimnúť.“
„Amatér alebo profík?“
„Je to moje zamestnanie. Robím aj pre zahraničie.“
„Naozaj?“ prejavila Ľuba záujem, ten ju však čoskoro zamrzel.
„Keby ťa to zaujímalo, zarobiť si tvrdú menu, môžeme to skúsiť.“
„Myslíš ako fotomodelka?“
„Presne tak.“
Po krátkom premýšľaní váhavo súhlasila.
Zabávali sa výborne. Takmer až do polnoci.
„Nechceš sa ísť pozrieť do môjho ateliéru? Nie je to ďaleko,“ navrhol jej.
„Už je neskoro.“
„O nič predsa nejde.“
„Ale ideme sa len pozrieť,“ upozornila pre istotu.
„Jasné. Predsa sme sa dohodli, že budeme kamaráti. A tiež obchodní partneri. A to, pravdaže, platí.“
Mal to byť len flirt?
Ulice už boli ľudoprázdne. Kráčali po asfalte a rozprávali sa. Reč sa znova zvrtla na fotografovanie. „Niekoľko snímok ti určite vyveziem von. Keď sa nám to podarí, môže z toho niečo byť.“
„Nikdy mi nezišlo na um, že práve ja by som mala na toto.“
„Ani so skromnosťou sa to nesmie preháňať.“
„Možno máš pravdu, Filip.“
„Tak a sme tu,“ zastavil sa odrazu mladý muž a ukázal prstom pod strechu jedného z vysokých činžiakov.
Výťahom sa vyviezli až hore. Na chodbe pred podkrovnom miestnosťou Filip Ľubu zarazil.
„Vydržíš niekoľko sekúnd?“
Prikývla. Filip Viršík vkĺzol dovnútra. O chvíľu vybehol pootvorenými dvermi lúč svetla, chvíľami prerušovaný farebnými bleskmi. Ozvala sa hudba. „Už môžeš, Ľuba!“ Vošla do prekrásne zariadeného ateliéra. Do miestnosti plnej starého nábytku a veľkého množstva fotografií. Nalepených na stenách i na povale. Zopár sa ich povaľovalo na dlážke. Na moment sa jej oči zastavili aj na obrovskej okrúhlej posteli – letisku. Filip stál pri otvorenej chladničke a gestom ruky ponúkal niečo na pitie. A skutočne bolo z čoho vyberať. Napokon sa rozhodla pre kolu. Mala smäd. Len čo sa napila a postavila pohár na malý konferenčný stolík, Filip sa na ňu vrhol. Začal ju vášnivo bozkávať, tlačil ju k posteli. Bránila sa. Lenže márne. Postupne z nej vyzliekol alebo postŕhal šaty a znásilnil ju…
„Myslel som, že keď si súhlasila sem prísť, že rátaš aj s týmto,“ ospravedlňoval sa potom.
Ležala obrátená chrbtom a mykajúce plecia dávali tušiť, že plače.
„Sme predsa obidvaja dospelí a bolo to celkom fajn!“
„Poviem to na teba,“ zašepkala.
„To predsa nemôžeš!“ naľakal sa.
„A ty si môžeš dovoľovať také veci?“
„Viem naozaj dobre fotografovať a tento flirt so mnou sa ti vyplatí.“
„Daj mi aspoň niečo napiť!“ začala Ľuba už zmierlivejšie. Potešil sa. Začal veriť, že sa všetko napraví. Vyskočil a utekal k chladničke. „Kolu alebo koňak?“
„Koňak, a nalej si aj ty!“
Potom sedeli chrbtami opretí o seba a premýšľali, čo bude ďalej…
„Nikdy mi nezišlo na um, že práve ja by som mala na toto.“
„Ani so skromnosťou sa to nesmie preháňať.“
„Možno máš pravdu, Filip.“
„Tak a sme tu,“ zastavil sa odrazu mladý muž a ukázal prstom pod strechu jedného z vysokých činžiakov.
Výťahom sa vyviezli až hore. Na chodbe pred podkrovnom miestnosťou Filip Ľubu zarazil.
„Vydržíš niekoľko sekúnd?“
Prikývla. Filip Viršík vkĺzol dovnútra. O chvíľu vybehol pootvorenými dvermi lúč svetla, chvíľami prerušovaný farebnými bleskmi. Ozvala sa hudba. „Už môžeš, Ľuba!“ Vošla do prekrásne zariadeného ateliéra. Do miestnosti plnej starého nábytku a veľkého množstva fotografií. Nalepených na stenách i na povale. Zopár sa ich povaľovalo na dlážke. Na moment sa jej oči zastavili aj na obrovskej okrúhlej posteli – letisku. Filip stál pri otvorenej chladničke a gestom ruky ponúkal niečo na pitie. A skutočne bolo z čoho vyberať. Napokon sa rozhodla pre kolu. Mala smäd. Len čo sa napila a postavila pohár na malý konferenčný stolík, Filip sa na ňu vrhol. Začal ju vášnivo bozkávať, tlačil ju k posteli. Bránila sa. Lenže márne. Postupne z nej vyzliekol alebo postŕhal šaty a znásilnil ju…
„Myslel som, že keď si súhlasila sem prísť, že rátaš aj s týmto,“ ospravedlňoval sa potom.
Ležala obrátená chrbtom a mykajúce plecia dávali tušiť, že plače.
„Sme predsa obidvaja dospelí a bolo to celkom fajn!“
„Poviem to na teba,“ zašepkala.
„To predsa nemôžeš!“ naľakal sa.
„A ty si môžeš dovoľovať také veci?“
„Viem naozaj dobre fotografovať a tento flirt so mnou sa ti vyplatí.“
„Daj mi aspoň niečo napiť!“ začala Ľuba už zmierlivejšie. Potešil sa. Začal veriť, že sa všetko napraví. Vyskočil a utekal k chladničke. „Kolu alebo koňak?“
„Koňak, a nalej si aj ty!“
Potom sedeli chrbtami opretí o seba a premýšľali, čo bude ďalej…
o o o
Filip Viršík sa zobudil takmer pred poludním. Príšerne ho bolela hlava. So šokujúcou vytrvalosťou zvonil telefón. Posadil sa a svet sa s ním zakrútil. Vstal a musel sa oprieť o roh chladničky. Keď sa konečne dotrepal k drnčiacemu prístroju, spomenul si na Ľubu. V ateliéri už nebola.
„Haló!“ zachrčal do slúchadla.
„To si ty, Filip?“ spoznal hlas Ľuby Laskovej.
„Áno. Čo sa deje?“
„Mala som strach. Už niekoľko hodín nedvíhaš telefón.“
„Spal som. Úprimne povedané, je mi trochu mizerne!“
„Volám ti, aby si si nerobil zbytočné starosti. Keď som odchádzala, vzala som si niekoľko vecí so sebou – to úžasné rádio s MP3 prehrávačom, DVD a asi tucet f a jeden z tvojich fotoaparátov. Niečo som už z toho aj strelila. Sľubujem ti, že si pripijem na tvoje zdravie. A keby ti náhodou zišlo na um ísť to niekam hlásiť, nezabudni, že si ma znásilnil. Čau!“
Potom to v slúchadle cvaklo a Filip Viršík zostal ako soľný stĺp. Z patového flirtu, pri ktorom si obaja aktéri užili svoje, no napokon iba jeden z nich mal z toho praktický úžitok, nebolo úniku…
flirt/prv/ -ko-
