„Mne je blízky svet, ktorý stojí na báze humoru. Nachádzam ho v realite a kreslím si ho,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.
„Keď som kreslil námet Hlavného námestia, myslel som si, že je vyasfaltované. Keď som zistil, že je dláždené, musel som kresliť každú dlaždičku a narobil som sa, ako keby som dláždil v skutočnosti,“ vysvetľoval s neodmysliteľným sarkastickým nadhľadom.
Dušan Polakovič a jeho priatelia Tomáš Janovic a Kornel Földvári
Tomáš Janovic spomína na Dušana Polakoviča: Bol príkladom noblesnosti
Jeho maľby, grafiky a kresby ostávajú metaforami, ktoré noblesne nastavujú zrkadlo našim noblesným časom.
Dušan Polakovič je jeden z mála výrazných slovenských humoristov. A ozajstný humor je uhol pohľadu, pod ktorým vnímame skutočnosť, spôsob myslenia a vyjadrovania. Teda v plnom zmysle svetonáhľad – s dôrazom na vizuálnu zložku v etymológii tohto slova.“
Toľko Dušanov obdivovateľ a priateľ Kornel Földvári a ja dodávam: nie je pravda, že každý človek je nahraditeľný. Dušan Polakovič je toho živým dôkazom. Zámerne hovorím JE, a nie BOL. Výnimočný človek totiž neodchádza.
Dušan vždy bol a vždy bude pre mňa príkladom noblesnosti. Jeho maľby, grafiky a kresby sú metaforami, ktoré noblesne nastavujú zrkadlo našim nenoblesným časom.
Dušan nikdy prvoplánovo neútočil a povrchne nezosmiešňoval, hoci dobre vedel, že život nie je prechádzka ružovou záhradou. Dušan vedel, že ruže majú tŕne, ale tŕňom nedrukoval. Naopak, majstrovsky vtipne zachytával vôňu ruží. Budem patetický – áno, Dušanove obrazy voňajú.
A ešte niečo. Dušan je živým dôkazom Lasicovej vety: „Humor nezľahčuje, ale prehlbuje.“
Milý Dušan, budeš mi veľmi chýbať. Aj preto, že sme boli DVAJA V JEDNOM, a to nielen v našej spoločnej a Tvojej, žiaľ, poslednej knihe.
Tomáš Janovic
Autor je spisovateľ
Dušan Polakovič
V rokoch 1966 až 1970 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave na odbore grafiky, potom dva roky na Akademii sztuk pieknych vo Varšave. Ilustráciu a knižnú tvorbu absolvoval u profesora Albína Brunovského na VŠVU v Bratislave. Pôsobil ako výtvarník v slobodnom povolaní, venoval sa maľbe, grafike, knižnej ilustrácii a karikatúre. Bol vyhľadávaným ilustrátorom, svoje práce vystavoval po celom svete a získal za ne mnohé významné ocenenia. Jedným z nosných prvkov jeho tvorby je zobrazovanie zoomorfných motívov, inšpirovali ho príbehy anglického zoológa Geralda Durrela s humornými pointami. Rád vtipne stvárňoval aj rôzne historické či mytologické príbehy, v absurdnom až postmodernom duchu pracoval aj s motívmi z dejín umenia.
Keby pred rokom neodišiel Kornel Földvári, otec moderného slovenského humoru, túto rozlúčku by určite písal on. Tak si aspoň dovolím odcitovať niekoľko viet z Kornelovej eseje:
„V scenérii slovenského kresleného humoru Dušan Polakovič (1. 10. 1950 – 13. 5. 2016) nevyhnutne pôsobí ako tunguzský meteorit. Nemá predchodcov a nemá spoluhráčov. Polakovičových predchodcov a spolupútnikov treba hľadať mimo oblasti slovenskej karikatúry, v ‘serióznom´ umení’, predovšetkým v inšpirujúcom okruhu školy Albína Brunovského… Polakovič nikdy nevychádza zo slovesnej komiky a neprekladá ju do reči vizuálnej. Sveta okolo seba sa zmocňuje ako výtvarník par excellence: už najprvotnejšia inšpirácia jeho humoristických kresieb vychádza z jeho výtvarného názoru – dokonca i v knižnej ilustrácii.
