Vo veku 83 rokov zomrel v Bratislave prozaik, publicista, výtvarný a literárny kritik Kornel Földvári. Dôvodom úmrtia boli dva srdcové infarkty v priebehu týždňa, ktorý strávil na jednotke intenzívnej starostlivosti na bratislavských Kramároch. Kresba Danglar
V priebehu niekoľkých dní umreli dve veľké osobnosti slovenskej literatúry. Földvári bol úplne iný druh autora ako Peter Pišťanek, ktorý umrel 22. marca.
Földváriho môžeme nazvať profesorom humoru, prezidentom všetkých karikaturistov, krstným otcom detektívkarov. Ale bol aj riaditeľom divadla, námestníkom ministra, obchodným referentom či čiernym barónom.
Jeho písanie bolo dôvtipnou hrou s humorom, hoci ako človek prežil všetko zlé, čo totalitný režim mohol literátovi slobodnej mysle pripraviť
„Môj nebohý otec mal pocit že celý môj život je séria hlúpostí. Mojej mame vždy hovoril: ten tvoj syn je síce súci, ale nie na tento svet,“ povedal pred dvomi mesiacmi v relácii Vec verejná v rozhovore s Michalom Tvarožkom.
Kornel Földvári sa narodil 13. februára 1932 v Trenčíne. Pochádza z hodinárskej a zlatníckej rodiny, to poznačilo jeho ďalšiu kariéru.
Na tri roky narukoval k čiernym barónom v pomocných technických práporoch (PTP), ktoré boli v rokoch 1950-1954 určené pre nespoľahlivých občanov. Využívali ich na ťažké a nebezpečné práce.
Po vyhadzove z vysokej školy tak prežil mladé roky na šachtách baní v českom Kladne a neskôr vo fabrike Prema Stará Turá. Odmäk po stalinskom období mu umožnil byť 13 rokov redaktorom Kultúrneho života a súbežne Mladej tvorby.
Po prelomovom roku 1968 sa uchytil vďaka protagonistom Divadla na Korze v Bratislave ako jeho riaditeľ. Miesto musel po 18 mesiacoch opustiť rovnako ako Milan Lasica a Július Satinský i mnohí ďalší jeho členovia.
Kornel Földvári bol znalcom karikatúry a milovníkom detektívok, kovbojok a ďalšej „okrajovej“ literatúry. Knižne debutoval výberom z tvorby Netypické príbehy, ktorú vydal pod pseudonymom Miroslav Kostka.
Počas normalizácie nesmel publikovať, pod pseudonymom Pavol Miškovič však vydal monografiu o výtvarníkovi Dušanovi Polakovičovi (1987). Vyšli mu aj knihy O stručnosti (1999), Príbehy z naftalínu. Humoresky 1963 – 1977 (2003), súbor článkov o Lasicovi a Satinskom Svet pre dvoch (2004) či kniha 25 portrétov slovenských karikaturistov Päťadvadsať. Kniha o slovenskej karikatúre (2005).
„Ak by sme chceli globálne charakterizovať osobnosť Kornela Földváriho, mohli by sme použiť výraz fenomén. Kritik a literárny historik Štefan Drug, spolužiak Kornela Földváriho z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ním vyzdobil obsiahlu jubilejnú stať k Földváriho sedemdesiatke, keď ju nazval Fenomén Földvári,“ píše v úvode knihy o Földvárim, ktorú vlani vydal Divadelný ústav literárny vedec Vladimír Petrík. „V čom spočíva výnimočnosť Kornela Földváriho? Iste aj v jeho životných osudoch, ktoré ho formovali, ale najmä v jeho rozmanitých aktivitách, rozhľade, tvorivosti, osobnostných kvalitách. Väčšinu aktívneho života prežil v reálnom socializme a väčšinu života bol s ním v spore. Socialistický režim mu viackrát skomplikoval život, ale nezlomil ho, ani z neho neurobil mizantropa. Naopak, napriek všetkému zachoval si optimizmus a vnútornú slobodu.“
