Bol polárnikom, ktorý prežil zajatie v ľadovom väzení, a priateľom Inuitov. Tiež spisovateľom a hercom oscarového filmu. A takisto antifašistom, ktorý ponížil Hitlerovú dvornú filmárku. Peter Freuchen, dvojmetrový dánsky obor s drevenou nohou, za sebou nechal neuveriteľný životný príbeh.
Tá fotka z roku 1947 je jednoducho skvostná. Ukazuje manželský pár, ktorý by nemohol byť rozdielnejší: drobná redaktorka newyorského módneho časopisu vedľa obra s bradou a v medveďom kožuchu. Jeho arktickými vetrami ošľahaná tvár zrkadlí príbeh, ktorý znie ako outdoorová variácia na život Forresta Gumpa. Vedľa dobrodružstva v krutej divočine, kde hrdina mnohokrát len o vlások unikol smrti, obsahuje aj spisovateľskú kariéru či útek pred nacistami. A nechýba mu ani Oscar.
Bodák z vlastných zmrznutých exkrementov
Peter Freuchen sa narodil v mestečku na ostrove v juhovýchodnom cípe Dánska do usporiadanej stredostavovskej rodiny. Disciplinovane sedieť v školskej lavici ale malého Peťa príliš nebavilo, o svojom nezbednom detstve neskôr napísal, že prvými obeťami jeho loveckých inštinktov boli jeho učitelia. Na prianie svojho otca síce začal študovať medicínu, volanie divočiny však bolo silnejšie. V dvadsiatich štyroch rokoch sa roku 1910 Freuchen vydal na svoju prvú plavbu do dánskej kolónie Grónska.
S ďalšou neskoršou polárnou legendou Knudom Rasmussenom sa v roku 1912 nechali lodov hodiť čo najviac na sever a vyrazili so psími záprahmi na bezmála tisíc kilometrov dlhú cestu naprieč ostrovom. Chceli preveriť domnienku amerického polárnika Roberta Pearyho, podľa ktorého je ním objavená Pearyho krajina samostatným ostrovom oddeleným od Grónska úžinou. Z ľadového neznáma sa mladíci síce skoro nevrátili, dokázali však, že sa veterán polárnych expedícií mýli. Jazda na chrbte až tri kilometre hrubého ľadovca oboch muž preslávila a zabezpečila im priazeň sponzorov i úradov.
O štyri roky neskôr tak založili blízkosti grónskej osady Uummannaq obchodnú a misionársku stanicu Thule, najsevernejší dosah logistiky, kde teplota klesá aj ku štyridsiatich stupňom pod bodom mrazu. S dnešným moderným vybavením je život na konci sveta stodvanásť kilometrov za polárnym kruhom vcelku znesiteľný, Freuchen a Rasmussen však drsnej klíme vzdorovali len v kožušinách. V zrube bola niekedy taká zima, že sa prebúdzali prilepení mrazom k deke.
Napriek tomu odtiaľ obaja Dáni do roku 1933 vyrazili na celkom sedem expedícií. Niekoľkokrát unikli smrti len o vlások. Raz sa Freuchen prepadol do ľadu a zostal v ňom uväznený po tridsať hodín, než sa vysekal bodákom vyrobeného z vlastných zmrznutých výkalov. Tri hodiny sa plazil späť do tábora, kde si s pomocou klieští a kladiva amputoval omrznuté prsty na nohách. Samozrejme bez umŕtvení. A kvôli zápalom nakoniec prišiel o celú polovicu nohy.
S miestnymi Inuitmi Freuchen a Rasmussen sprvu len obchodovali, počas rokov sa ale naučili ich jazyk a spriatelili sa natoľko, že s nimi vyrážali aj na lov tuleňov, ľadových medveďov či veľrýb. Dáni sa stali prvými Európanmi, ktorým Inuiti doširoka otvorili svoj svet, Freuchen si koniec koncov tiež vzal ženu z miestneho kmeňa. S Mekupaluk, ktorá ho sprevádzala na niekoľkých expedícií, mali chlapca menom Mequsaq Avataq Igimaqssusuktoranguapaluk a dievča Pipaluk Jette Tukuminguaq Kasaluk Palik Hager.
Novinár, spisovateľ, herec, celebrita
Mekupaluk sa v roku 1921 stala jednou z neskorých obetí pandémie španielskej chrípky, ktorá aj kvôli sústredeniu vojakov v zákopoch veľkej vojny zachvátila pol miliardy ľudí a zabila až pätinu nakazených. Freuchen bol nútený svoju ženu sám pochovať, pretože ju cirkev v rozdielnosti náboženstva nechcela nechať pochovať na cintoríne. A nepochybne tiež kvôli Freuchenovej dlhodobej kritike kresťanských misionárov, ktorým vyčítal, že sa nenamáhajú spoznať kultúru Inuitov. Na pár rokov sa vrátil do Dánska, vstúpil do sociálnej demokracie a začal písať pre dodnes vychádzajúci denník Politiken.
Dal sa tiež na písanie kníh, ktorých mu nakoniec vyšla tridsiatka. V niektorých popisoval život Inuitov a prírodu ďalekého severu, v iných rozprával svoje dobrodružstvo. A okrem toho napísal aj pár brakových románov. Stal sa celebritou, stretával ľudí z vyššej spoločnosti, napríklad Magdalene Vang Lauridsenovou, dedičku margarínového impéria. Vzali sa v roku 1924 a o dva roky neskôr sa Freuchen stal prvým šéfredaktorom magazínu Ude og Hjem, ktorý mu manželka kúpila na hranie. Žili spolu v obrovskej vile na súkromnom ostrove, Freuchen organizoval ďalšie expedície do Grónska, ktoré financoval aj z vysokých výnosov svojho spisovateľského vedlajšku.
Nebola to jeho jediná vedľajšie aktivita, v roku 1932 sa do Grónska vydal za peniaze hollywoodskych štúdií Metro-Goldwyn-Mayer, aby pomohol natočiť film na motív jednej zo svojich kníh. Fiktívny príbeh o domorodom bojovníkovi pretavil Freuchen do scenára v Inuitčine, v ktorej bol film tiež natočený. Sám si zahral hlavného záporáka, na pľaci ale mal na starosti aj prekladanie a zabezpečenie prežitia všetkých členov štábu uprostred ľadovej pustiny. Snímka Mala The Magnificent (Eskimo) v roku 1933 získal Oscara za najlepší strih.
Zatočiť s fašistami
Pri jeho premiére Freuchen chňapol úžasom Hitlerovú dvornú filmárku Leni Riefenstahlovú a za hurónskeho smiechu ju točil nad hlavou. Ako prísny abstinent to neprehnal so šampanským, vyjadroval tak svoj odpor k nacizmu. Koncom tridsiatych rokov v Dánsku silnel antisemitizmus a Freuchen, sám židovského pôvodu, sa nositeľa nenávisti nikdy nerozpakoval umravniť. Väčšinou stačilo slovne, do fyzického konfliktu sa s fúzatým chlapom medvedej postavy, ktorý bol prezidentom dánskeho boxerského zväzu, odvážil ísť len málokto.
Proti nacizmu neprestal vystupovať ani po obsadení krajiny Wehrmachtom, stýkal sa s členmi protinacistického odboja. Ten síce nebol vzhľadom na to, že okupanti ponechali miestnej vláde aspoň do roku 1943 nebývalú mieru autonómie, nijako radikálny ani masový. Odporcovia nacistov a ich dánskych bábok napriek tomu neunikli prenasledovaniu gestapom, ktoré si prišlo aj pre Freuchena. V ich pazúroch však dlho nezostal – proste preliezol plot slabo stráženého zajateckého tábora, od kolegov z odboja si nechal vyrobiť falošné papiere a utiekol do Švédska.
Manželstvo s Magdalene bolo v roku 1944 anulované a Freuchen sa vydal do zámoria. V New Yorku pokračoval v kariére polárnika vo výslužbe, organizoval prednášky a opäť sa dal na písanie. Na miestnu smotánku očividne hlboko zapôsobil, rozhodne potom na módnu návrhárku a žurnalistku Dagmar Gale, onú elegantnú dámu zo zažltnutéj fotografie. Dobrodruh na seba aj v Spojených štátoch občas upozornil zdvíhaním filmových hviezd nad hlavu – tentoraz so súhlasom dotknutých dám – či hlavnou výhrou v celonárodnej kvízovej televíznej show.
V auguste 1957, len tri dni po dopísaní poslednej knihy, zomrel na následky infarktu v aljašskom Elmendorfe. Petrovi Freuchenovi bolo sedemdesiatjeden rokov, jeho príbeh by však vystačil na hneď niekoľko životov. Freuchenov popol bol rozprášený na stolovej hore blízkosti grónskeho Ummannaqu. Presnejšie povedané blízko miesta, kde osada stávala, pretože v roku 1953 dánska vláda jej 120 obyvateľov presídlila do novovybudovanej dediny o šesťdesiat kilometrov severne. To preto, aby nestála v ceste rozrastajúcej sa základni amerického letectva, dnes jedného z pilierov protiraketovej obrany NORAD. Až o päťdesiat rokov neskôr označil dánsky najvyšší súd relokáciu Inuitov za protiprávnu a dotknutým rodinám prisúdil odškodnenie.
